Tomáš Jetela ako architekt bizarného bytia

Bola Vaša cesta k maľbe rozhodnutím, alebo skôr postupným odhaľovaním niečoho, čo vo Vás bolo prítomné odjakživa?

Bolo to postupné uvedomovanie si niečoho, čo sa javilo ako dôležité a čo sa postupom času stalo fascináciou. A teda sa nakoniec premenilo na pevné rozhodnutie a na neochvejné presvedčenie o vlastnej identite.

Čo pre Vás dnes znamená úspech? Je to stav, uznanie, sloboda – alebo niečo, čo sa neustále premieňa?

Úspech je ilúzia. Picasso zažil väčší úspech ako ja, ale je lepším či významnejším maliarom? Spomenul som ho, aby som vyzdvihol absurdnosť pojmu. Všeobecne sa má za to, že úspech musí potvrdiť „vyššia inštancia“ – galérie, kurátori, kritici, zberatelia atď. Majú však oni patent na to glorifikovať svoj subjektívny pohľad? Kto vie, čo je „dobré“, kto vidí veci „správne“, kto má tú moc odhaliť „genialitu“? Asi vám napadne, že píšem o úspechu všeobecne, teda sa spýtate, čo znamená pre mňa. Ako som spomenul, toto slovo stráca pre mňa význam, je prázdne. Možno to neviem, pretože som to nezažil. Každopádne spomínate „stav“... tomu moc nerozumiem, ale v istom zmysle je úspechom stav mysle, kedy neexistuje neúspech. Potom „uznanie“... na tom mi nezáleží. A nakoniec „sloboda“... áno, sloboda je najdôležitejšia a paradoxne nedosiahnuteľná, resp. nikdy nebude absolútna. Keď to, čomu hovoríte „úspech“, prinesie hromadu peňazí, je to úžasné – dovolí vám to priblížiť sa k slobode. Čím viac peňazí, tým viac slobody, ale vždy bude mať hranice. Asi to môžem zjednodušiť: úspech = peniaze = sloboda.

Váš rukopis je výrazný a čitateľný. Je to vedomá konštrukcia, alebo prirodzený odtlačok Vašej povahy, ktorý sa do tvorby nevyhnutne prepisuje?

To netuším. Analytické myslenie vytvára cestu, na ktorej sa často rozhodujete intuitívne. Takže je to asi oboje – racionálna konštrukcia aj odtlačok charakteru.

Aký je Váš vzťah k oblečeniu? Je to ochranná vrstva, forma ticha, alebo ďalší jazyk, ktorým sa svetu oznamujete?

Oblečenie ako ochranná vrstva alebo forma ticha? Zaujímavé. Alebo jazyk, ktorým sa oznamuje svetu? V tomto kontexte je ťažké odpovedať. Oblečenie nemôže mlčať, ale tiež nič nehovorí. Napadá mi, že je to „maska“. Buď sa chcem skryť pred svetom alebo ho oklamať, ukázať, že „ja“ neexistuje, resp. je ich nekonečne veľa.

Akú rolu vo Vašej tvorbe hrajú farby, materiály a štruktúry? Sú pre Vás prostriedkom harmónie, alebo skôr spôsobom, ako vytvárať napätie a klásť otázky?

Pokiaľ sa objaví harmónia alebo napätie alebo otázka, je to určite skvelé. Ale keď budem chcieť cítiť harmóniu, zájdem do lesa, keď budem chcieť zažiť napätie, pozriem si film a na otázky narazím vo filozofii. Obraz je o niečom inom, ťažko vyjadriteľnom slovami. Je to kúzlo. Práca s hmotou a farbami je alchýmia. Mágia premeny myslenia do reality.

Kde sa rodia Vaše nápady na tvorbu, myšlienky – v pokoji a sústredení, alebo v pohybe a strete s okolitým svetom?

Nápady prichádzajú nečakane a v rôznom rozpoložení, v pokoji aj pri strete s realitou. Často v stave sústredenia pri práci na rozpracovanom obraze, v akomsi „tranze“. Dalo by sa dokonca povedať „v zmenenom stave mysle“, ktorý je vyvolaný absolútnym ponorením sa do práve prebiehajúcej činnosti a nové idey sa rodia na „pozadí“ vedomia.

Má pre Vás maľba skôr charakter dialógu – so sebou samým, s divákom, alebo s dobou, v ktorej žijeme?

Maľba môže byť istou formou dialógu na určitej rovine – nevyhnutná interakcia so sebou, divákom aj dobou. Vyvoláva nespočetné množstvo vzťahov so svetom. Ale otázka, ktorú si musíme položiť, znie: chce autor vedome viesť tento dialóg, záleží mu na tom, aby niečo oznamoval? Ku komunikácii môžeme predsa zvoliť vhodnejšie médiá. Maľba je začarovaná, zakódovaná, mätúca, nezrozumiteľná... plná hĺbky a zmyslu, ale aj prázdna a bez významu. Obsahom môže byť aj absencia obsahu. Maľba je tu pre všetkých a pre nikoho.

Čo sa snažíte prostredníctvom svojej tvorby uchovať, spomaliť alebo pochopiť – a existuje niečo, čo slovami vyjadriť nemožno, ale obraz to dokáže?

Ide tu o cyklicky sa otvárajúci priestor, o tekutý horizont, neuchopiteľnosť metastázy, posúvanie či prekračovanie hraníc... Nemožno sa ničoho dopátrať, len tušenie a ďalšie otazníky... navždy. Slová sa javia ako systém, ako si zjednodušiť pre seba svet a pokúsiť sa ho vysvetliť. Maľba ho komplikuje a márne sa ho snaží uchopiť.

A nakoniec – Kdyby Vaše obrazy mohly samy sebe shrnout do tří slov, která by to byla?

„Neštandardné bizarné bytie“.

Pánská flanelová košeľa s golierom – Black

Za hranicou slov

Záverom možno povedať, že tvorba Tomáša Jetela je neustálym balansom medzi mágiou premeny a priznanou prázdnotou. Maľba pre neho nie je nástrojom na vysvetľovanie sveta, ale prostriedkom, ako ho v celej jeho zložitosti uchopiť a snáď aj trochu skomplikovať. Jeho diela tak zostávajú fascinujúcim kódom – hlbokým, mätúcim a oslobodzujúcim zároveň.